Zápisky zo srdca Afriky 2

Keď sme sa v sobotu večer vrátili z Kibuye, mali sme pocit, že sa vraciame domov. Až nás to trošku zarazilo a tak premýšľame, čo robí určité miesto domovom… Pre niekoho kľúče vo vrecku, pre niekoho pocit spolupatričnosti, pre ďaľšieho priatelia, pre iného zas spomienky. Keď človek prijme svoje miesto ako miesto domova, mnohé farby okolia začínajú žiariť jemnejšími odtieňmi, ako predtým.

DSCF0885 DSCF0970 DSCF1006 DSCF1021 DSCF1037

Po práci si sadáme na lavičku s výhľadom na dedinku Bigugu a čakáme na západ afrického Slnka. Je ten život tu naozaj taký odlišný, ako niekoľko kilometrov na sever? Je tu naozaj toľko nebezpečenstva, ako nám tam ďaleko rozprávali? Ľudia si napriek nízkej strednej dľžke života a veľkej chudobe spievajú, vďačne sa modlia, tešia sa s nami a večer spolu so západom líhaju do svojich hlinenych domčekov. Slnko svieti na všetkých rovnako, možno je medzi nami ľuďmi po svete menej rozdielov, ako sa mnohokrát nazdávame.
Jeden takýto podvečer sme si spolu čítali časopis National Geographic. Občas sa u nás zastaví niekoľko detí a dospelých, pokecáme spolu, aj keď nevieme druhého reč, úsmevy na tvárach akoby prezrídzajú, že si v podstate rozumieme. Sadli si k nám a spoločne sme čítali o laponských losoch. My rozumom, oni očami. Otáčali sme stránky a oni prekvapene s údivom, stránku po stránke, ukazovali prstom na obrázky zvierat, ktoré zrejme ešte nikdy nevideli. Dospelí ľudia, obrovské ruky zrobené z obrábania zeme sa dokážu radovať, čudovať sa z neznámeho a tak detsky gestikulovať. Myslíme teraz na nášho kamaráta stojaceho pri vchode bez akejkoľvek brány, kde v noci stráži nemocnicu. Možno stále premýšľa o tých čudách, ktoré dnes v časopise videl…
Najradšej však máme, keď zdravotnícke centrum pred večerom utíchne, ľudia sa rozprávajú tichšie, skoro šepkajú. Precitneme, že nepočuť detský džavot, nastáva zvláštna atmosféra cvrčkového cvrlikania, akási táborova atmosféra, ktorá je nám tak blízka. Pocit vzrušenia z toho, čo nastane, keď sa rozhorí táborová vatra, keď prehovorí šerif pri praskaní smrekových triesok, kto tentoraz zvládne vatru odvahy… Všade navôkol je tma, svieti iba niekoľko svetiel pri nemocnici. Občas v diaľke počuť kravy, ktorým sa nechce z pastvy, nočné vtáky začínajú svoje spevy, nad hlavou potichu preletí sova. Znenazdajky sa nieko vynorí z tmy, pozdraví sa a pokračuje ďalej. Bez baterky, na chodník si posvieti mobilom, keď musí…
Líhame si s myšlienkami, kto komu vlastne pomáha. Veslujeme preč od toho, že my sme tí, ktorí “vieme život” a oni tí, ktorí nevedia. Vietor z modenej Európy vlní vodu…
Ráno nás z postele vyženie beh africkej vrany po plechovej streche nemocnice. Vždy takmer presne o šiestej. Nový deň začína.
Anička a Robi

Comments

comments