Prevzaté z: http://www.bscbratislava.sk/old/historia.htm

VOLEJBAL

1896

Po ukážke hry, ktorá sa konala na konferencii YMCA v Springfielde, bol názov „Mintonette“ nahradený názvom „Volleyball“.

1900

Pravidlá, upravené W. E. Dayom, boli prijaté a uverejnené YMCA. Výška siete sa zvýšila na 7 stôp 6 palcov. Dĺžku zápasu stanovili na 21 bodov. Kanada ako prvá „zahraničná“ krajina prijala volejbal.

1906

Kuba objavila volejbal v roku 1906 vďaka severoamerickému armádnemu dôstojníkovi Augustovi Yorkovi, ktorý sa zúčastnil druhej vojenskej intervencie na tento karibský ostrov.

1908 Volejbal dorazil do Japonska. Hyozo Omori, absolvent Springfield College, ako prvý predstavil pravidlá novej hry na kurtoch YMCA v Tokiu.

1910

Volejbal oficiálne pristál v Číne vďaka Maxovi Exnerovi a Howardovi Croknerovi. Až do r. 1917 sa hralo medzi 16-člennými družstvami a do 21 bodov. Aj Filipínčania spoznali novú hru. Doviezol ju Elwood Brown, riaditeľ YMCA v Manile. Veľmi rýchlo vzniklo 5000 verejných a súkromných ihrísk. V USA novú hru rozhodujúcim spôsobom rozhýbal Prevo Idell, riaditeľ YMCA z Germantown.

1912

Veľkosť ihriska sa mení na 35 x 60 stôp. Zavádza sa jednotná veľkosť a hmotnosť lopty, zaväzujúca k obvodu 26 palcov a hmotnosti 7 až 9 uncií. Ďalšie dve významné inovácie: počet hráčov v každom družstve bol stanovený na šesť a rozhodlo sa, že hráči budú pred podaním rotovať.

1913

Volejbal bol zaradený do programu prvých Ďalekovýchodných hier v Manile. Družstvá tvorilo šestnásť hráčov.

1914 George Fisher, tajomník vojenského úradu YMCA, zahrnul volejbal do rekreačného a výchovného programu amerických ozbrojených síl.

1915

Počet hráčov na ihrisku sa opäť stal pohyblivým – od dvoch po šiestich v každom družstve. Bol zavedený oficiálny hrací čas a bolo rozhodnuté, že družstvo, ktoré prehrá set, má právo na prvé podanie v nasledujúcej hre. V Európe dorazil volejbal na francúzske pláže Normandie a Bretónska spolu s americkými vojakmi bojujúcimi v I. svetovej vojne. Jeho popularita rýchlo rástla, ale hra zapustila korene najmä vo východných krajinách, kde sa kvôli chladnému podnebiu stali halové športy obzvlášť atraktívnymi. Prvé dni I. svetovej vojny priniesli volejbal do Afriky. Ako prvá krajina sa pravidlá naučil Egypt.

1916

Bolo zavedených mnoho nových pravidiel. Bodovanie v sete sa znížilo z 21 na 15 a bolo určené, že na výhru zápasu musí tím vyhrať dva z troch setov. Hráč mohol dokonca odraziť loptu aj nohou. Výška siete stúpla na 8 stôp a hmotnosť lopty sa zvýšila z ôsmich na desať uncí. Bolo rozhodnuté, že držanie lopty je chyba, a že hráč nemôže mať druhý kontakt s loptou, kým ju nedostane iný hráč. Volejbal sa stal súčasťou programu NCAA, orgánu, ktorý dozerá na školské a univerzitné športy v USA.

1917

Americkí letci preniesli volejbalový vírus do Talianska na leteckú základňu spojeneckých síl v Porto Corsini, kde sa v súčasnosti nachádza Ravennský palác športov.

1918

Počet hráčov v družstve bol stanovený na šesť. V Japonsku sa hral prvý šampionát stredných škôl.

1919

Počas I. svetovej vojny Dr. George J. Fisher, tajomník úradu vojenských prác YMCA, vniesol volejbal do programu vojenských výcvikových táborov v USA i v zahraničí, do atletických príručiek pre športových a rekreačných inštruktorov v armáde a v námorníctve. Tisícky lôpt a sietí bolo poslaných americkým jednotkám za oceán a oboznámili sa s nimi aj športoví riaditelia spojeneckých armád. Len do amerických expedičných zborov bolo v roku 1919 distribuovaných viac ako 16 000 volejbalových lôpt. V Paríži sa konali Medzi-spojenecké hry (volejbal však nebol zahrnutý, pretože hra ešte nebola v 18 spojeneckých krajinách dostatočne známa na to, aby bola súťaž vyrovnaná). V Číne boli pozmenené pravidlá. Hralo sa 12 proti 12 a zápas sa hral do 15 bodov.

1920

Veľkosť ihriska sa zmenšila na 30 x 60 stôp a lopta mohla byť odrazená každou časťou tela nad pásom. Veľkou zmenou bolo pravidlo povoľujúce odbiť loptu maximálne trikrát pred jej odbitím ponad sieť. Filipínčania vyvinuli prvý typ smeču. Bol známy ako „filipínska bomba“ a svojho času to bola pomerne smrtiaca zbraň. Objavili sa prvé spontánne pokusy o blokovanie, hoci ešte neboli kodifikované pravidlami. Volejbal sa po prvýkrát objavil v Rusku v povolžských mestách Gorkij a Kazaň a zároveň v Chabarovsku a Vladivostoku (Ďaleký Východ).

1922

Hráči v zadnom rade mali zakázané smečovať. K pravidlám bola pridaná chyba „dvojitého dotyku“. Pravidlá bodovania boli taktiež zmenené, a za stavu 14:14 boli potrebné ďalšie dva body na výhru. Maximálny počet konzekutívnych dotykov lopty pre družstvo bol stanovený na tri. V Československu bola založená prvá celoštátna federácia, krátko nato v Bulharsku. Prvé národné majstrovstvá sa hrali v USA. Súťažili v nich iba tímy YMCA. Vďaka Guido Grazianimu, absolventovi YMCA zo Springfieldu, získal volejbal popularitu aj v Taliansku.

1923

Družstvo malo tvoriť šesť hráčov na ihrisku a 12 oficiálnych náhradníkov, a každý hráč musel mať očíslovaný dres. Právo na podanie v družstve malo rotovať v smere hodinových ručičiek. Podávať mal hráč stojaci v zadnom rade vpravo. Ak sa hráč počas hry dotkol protivníkovho poľa, bola to chyba. Minimálna výška stropu bola stanovená na 15 stôp. Oficiálne narodeniny volejbalu v Rusku boli 28. júla 1923, kedy sa v Moskve hral zápas medzi mužskými družstvami Vysokej školy umení a divadla Štátnou technickou školou kinematografie (GTK).

1924

Program olympijských hier v Paríži zahŕňal ukážku „amerických“ športov a medzi nimi bol aj volejbal.

1925

Pravidlom sa stali dva oddychové časy v sete pre každé družsto. Pre najviac kontroverzné sety boli zmenené bodovacie pravidlá: za stavu 14:14 už nebolo treba k víťazstvu zahrať dva body po sebe, ale mať dvojbodovú výhodu. Opäť sa zmenila hmotnosť lopty, z deväť na desať uncií. Volejbal sa po prvý raz hral v Holandsku. Po pobyte v seminári Techny v Illinois (USA) kňaz S. Buis zaviedol tento šport do misijného domu Sint Willibrod v Udene a dal tam vybudovať niekoľko ihrísk.

1926

Dĺžka siete bola stanovená na stopy. Družstvo, ktoré nastúpilo v stretnutí s menej ako šiestimi hráčmi sa považovalo za porazené.

1927

Zrodila sa japonská federácia a zorganizovaných bolo deväť mužských súťaží. V Rusku nastala politická reakcia komunistickej strany proti YMCA ako „kapitalistickej, buržoáznej a náboženskej“ organizácii, ktorá bola nútená opustiť krajinu, no volejbal v nej zostal. Čína prijala systém deviatich hráčov v družstve, rovnaký aký sa používal v Japonsku.

1928

Volejbalová asociácia USA (USVBA) bola založená zhruba podľa princípov YMCA ako voľnočasový šport.

1929

Kuba organizovala prvý turnaj mužov podľa „amerických“ pravidiel na Karibských a Stredo-amerických hrách. Medzi dvomi svetovými vojnami bolo vynaložené veľké úsilie na to, aby volejbalové hnutie nadobudlo jednotu zavedením jednotného systému pravidiel a vytvorením medzinárodnej federácie. Boli to však iba prvé pokusy, bez konkrétneho výsledku.

1932

Oddychové časy boli obmedzené na jednu minútu. Počas hry mohol hráč odísť mimo ihriska, ale nemohol opustiť svoju pozíciu v základnej zostave.

1933

V ZSSR sa konali prvé celoštátne majstrovstvá, pričom v krajine bolo už viac ako 400 000 hráčov. Pre sovietsky volejbal to bol rok posvätenia. V januári sa hral zápas medzi Moskvou a Dnepropetrovskom na tak významnom mieste, akým bol Boľšoj Teatr! Literatúra hrá významnú úlohu v šírení myšlienok a informácií a umožňovala spájanie ľudí so spoločným záujmom. Kniha s názvom „Volejbal: Mužská hra“ (Volleyball: Man´s Game) od Roberta E. Laveagu, vydaná u Barnes&Co. v New Yorku, mala výrazný dopad na vyučovacie metódy a vedecké tréningové techniky. „Volejbal pre ženy“ od Katherine M. Montgomeryovej bol pre vyučovanie hry takisto veľmi užitočným.

1934

Prvé konkrétne kroky k založeniu medzinárodnej federácie vo volejbale boli podniknuté počas kongresu Medzinárodnej hádzanárskej federácie v Stockholme.

1935

Na určenie hráčovej pozície sa musel na podlahu nakresliť kríž. Dotyk siete sa začal pokladať za chybu. Dôležité pravidlo sa týkalo smečiarov: bolo zakázané vystúpiť z ihriska, kým bola lopta v hre na smečiarovej strane (bolo zvykom, že smečiari čakajúci na nahrávku sa zďaleka rozbiehali a odrážali z jednej nohy). V Taškente a v Moskve hral ZSSR prvé oficiálne zápasy s Afganistanom.

1937

Viacnásobný kontakt s loptou bol povolený v obrane pri veľmi tvrdých smečoch.

1938

Čechoslováci zdokonalili blokovanie, ktoré bolo oficiálne zavedené do pravidiel ako koncept „protiakcie jedného alebo dvoch hráčov pri sieti“. Blokovanie bolo vyše 20 rokov súčasťou hry, no nespomínalo sa v pravidlách. Čechoslováci ako prví (skoro po nich Rusi) dodali tejto novej zručnosti, ktorá uľahčuje nevďačnú úlohu volejbalovej obrany, rozhodujúci význam.

1939

Ako pretláčať homogénne pravidlá vo svete? Výročný sprievodca USVBA a Oficiálne pravidlá volejbalovej hry podali užitočné informácie o hre a poskytli fórum, kde sa mohli vymieňať skúsenosti a myšlienky z rôznych zdrojov. Počas vojny sa tisíce týchto sprievodcov dostali do sveta.

1940 William G. Morgan, tvorca volejbalu, zomrel vo veku 68 rokov. Morgan, človek vysokých morálnych kvalít, netrpel známkami žiarlivosti a po celý život nadšene sledoval pokrok svojej hry, presvedčený, že ozajstný volejbal pre ozajstných športovcov bude mať úspech.

1941

Vo viacerých krajinách, medzi nimi aj v Taliansku, sa robili experimenty so systémom časovanej hry. Hrali sa dva 20-minútové sety (s dodatočným časom v nerozhodnom prípade). Po rozličných zdĺhavých posudzovaniach experimenty skončili, no boli obnovené v Spojených štátoch tesne pred koncom II. svetovej vojny. Ďalšou inováciou bol volejbal s časovým limitom, kde set trval osem minút pôvodnej hry. Na víťazstvo muselo mať družstvo buď dvojbodovú výhodu na konci ôsmich minút alebo ako prvé dosiahnuť 15 bodov. Ale ani táto myšlienka nebola akceptovaná.

1942

Lopta mohla byť odrazená každou časťou tela od kolien vyššie. Od južného Tichomoria po fínsky front volejbal všade priťahoval masy vojakov bojujúcich v II. svetovej vojne, dokonca aj na palubách vojenských dopravných lietadaiel. Velitelia generálnych štábov odporúčali jednotkám trénovať volejbal, pretože verili, že udržiava kondíciu, posilňuje morálku a učí ich ako zostať spolu ako skupina – čo bolo v danom štádiu vojny podstatné.

1943

V lete r. 1943 sa pán Friermood pripojil k manažmentu YMCA a rýchlo sa stal sekretárom a pokladníkom USVBA. Úzko spolupracoval s Dr. Fisherom, jej prezidentom. Prostredníctvom medzinárodných kontaktov YMCA vo vyše 80 krajinách a vojenského personálu vo svete sa začala komunikácia o tom, ako by sa mal volejbal interpretovať, aký bol jeho vývoj a a akí ľudia ho riadia. Korešpondencia s poľskými manažérmi upriamila pozornosť na povojnové možnosti založiť medzinárodnú volejbalovú organizáciu.

1945

Prvá poštová známka s volejbalovou témou bola vydaná v Rumunsku.

Prevzaté z:

http://www.volejbalovejuniorkymalaciek.estranky.cz/clanky/historia-volejbalu---klubu/vyvoj-volejbalu

Pôvodný článok bol skrátený

VOLEJBAL 2

William G. Morgan (1870 – 1942), narodený v štáte New York, vošiel do dejín ako autor hry volejbal, ktorú pôvodne pomenoval „mintonette“.

Mladý Morgan študoval na Springfield College organizácie YMCA (Asociácia kresťanskej mládeže), kde sa stretol aj s Jamesom Naismithom, ktorý v roku 1891 vynašiel basketbal. Po promócii strávil Morgan jeden rok na YMCA v Auburn (štát Maine). V lete 1895 sa presťahoval do Holyoke (štát Masschusetts), kde sa stal riaditeľom telesnej výchovy. V tejto funkcii mal príležitosť založiť, rozvíjať a riadiť obrovský program cvičení a športových tried pre dospelých mužov.

Spôsob jeho vedenia bol nadšene akceptovaný a jeho triedy početne rástli. Uvedomil si, že potrebuje istý typ súťažnej rekreačnej hry, ktorá by pozmenila a zatraktívnila jeho program. Basketbal, ktorý sa ako šport začal rozvíjať, sa zdal vhodný pre mladých ľudí, ale bolo nevyhnutné nájsť menej násilný a menej intenzívny variant pre starších členov.

Morgan v tom čase nepoznal žiadnu hru podobnú volejbalu, ktorá by mu bola vhodným príkladom. Vyvinul ju z vlastných športových tréningových metód a zo svojej praktickej skúsenosti v telocvični YMCA. Svoje prvé pokusy opísal takto: „Pri hľadaní vhodnej hry mi napadol tenis, ale ten vyžadoval rakety, lopty, sieť a iné vybavenie, tak som ho vylúčil, ale myšlienka siete sa mi zdala dobrá. Zdvihli sme ju do výšky asi 6 stôp a 6 palcov od povrchu, tesne nad hlavu priemerne vysokého muža. Potrebovali sme loptu. Okrem iných sme vyskúšali basketbalový balónik, ale bol príliš ľahký a príliš pomalý, preto sme skúsili rovno basketbalovú loptu, ktorá bola zasa príliš ťažká a príliš veľká“.

Napokon Morgan požiadal firmu A.G. Spalding & Bros., aby mu vyrobili loptu. Spravili ju v továrni pri Chicopee v Massachusetts. Výsledok bol pomerne uspokojivý: lopta bola potiahnutá kožou s vnútornou gumovou vložkou, jej obvod bol medzi 25 a 27 palcami (63,5 až 68,6 cm) a jej hmotnosť medzi 9 a 12 unciami (252 až 336 gramov).

Morgan poprosil dvoch priateľov z Holyoke, Dr. Franka Wooda a John Lyncha, aby na základe jeho návrhov napísali základné koncepty hry spolu s prvými desiatimi pravidlami.

Začiatkom roku 1896 sa na konferencii v YMCA College v Springfielde zišli všetci riaditelia telesnej výchovy organizácie YMCA. Dr. Luther Halsey Gulick, riaditeľ odbornej tréningovej školy telesnej výchovy (a zároveň výkonný riaditeľ oddelenia telesnej výchovy medzinárodného výboru YMCA) pozval Morgana, aby im predviedol ukážku vlastnej hry na novom školskom štadióne. Morgan sa aj s dvomi družstvami po päť hráčov (a s niekoľkými lojálnymi fanúšikmi) vybral do Springfieldu, kde hru vo Východnej telocvični predviedli pred delegátmi konferencie. Kapitánom jedného družstva bol J.J. Curran a druhého John Lynch, ktorí boli majorom a vedúcim požiarníckeho družstva v Holyoke.

Morgan vysvetlil, že nová hra je vhodná pre telocvične alebo cvičné haly, no rovnako sa dá hrať pod holým nebom. Zúčastniť sa mohol neobmedzený počet hráčov – cieľom hry bolo udržať loptu v pohybe ponad sieť, z jednej strany na druhú.

Profesor Alfred T. Halstead, po vzhliadnutí ukážky a vypočutí Morgana, upriamil pozornosť k akcii a k akčnej fáze letu lopty a navrhol, aby bol názov „Mintonette“ nahradený názvom „Volley Ball“. Morgan i konferencia s tým súhlasili. (Zaujímavosťou je, že tento názov prežil toľké roky s jedinou zmenou: v r. 1952 administratívny výbor USVBA schválil, že názov sa bude písať jedným slovom „voleyball“, hoci ponechal názov USVBA – Volejbalová asociácia USA.)

Morgan vysvetlil pravidlá a pracoval na nich. Po konferencii telovýchovných riaditeľov organizácie YMCA odovzdal rukopis ako návod pre použitie a rozvoj hry. Bol menovaný výbor, aby preštudoval pravidlá a podal návrhy ako hru šíriť a učiť.

Stručná správa o novej hre a jej pravidlách bola vydaná v r. 1896 v júlovej edícii „Telesná výchova“. Pravidlá vyšli v r. 1897 v prvej oficiálnej príručke severoamerickej atletickej ligy YMCA.

Celosvetový rozvoj

Telovýchovní riaditelia YMCA, vedení najmä dvomi odbornými školami telesnej výchovy – Springfield College v Massachusetts a George Williams College v Chicagu (teraz v Downers Grove, Illinois) – prijali volejbal vo všetkých svojich spolkoch v Spojených štátoch, Kanade (v r. 1900 Kanada ako prvá cudzia krajina prijala hru) a tiež v ďalších krajinách: Elwood S. Brown na Filipínach (1910), J. Howard Crocker v Číne, Franklin H. Brown v Japonsku (1908), Dr. G.H. Gray v Barme, Číne a v Indii a ďalší priekopníci v Mexiku a v krajinách Južnej Ameriky, Európy a Afriky.

Rozvoj volejbalu na ázijskom kontinente bol garantovaný od r. 1913, kedy bola hra zahrnutá do programu prvých Hier Ďalekého východu, organizovaných v Manile. Treba poznamenať, že volejbal sa v Ázii hral už dlho predtým podľa „Brownových“ pravidiel, kde sa okrem iného do hry zapájalo 16 hráčov (aby sa umožnilo väčšie zapojenie ľudí počas zápasu).

Náznak rozvoja volejbalu v Spojených štátoch bol badateľný v článku uverejnenom v r. 1916 v Spaldingovom volejbalovom sprievodcovi, ktorý napísal Robert C. Cubbon. V článku Cubbon odhadoval, že počet hráčov dosiahol 200 000, a dajú sa rozdeliť takto: v YMCA (chlapci, mladí muži a starší muži) 70 000, YWCA (dievčatá a ženy) 50 000, v školách (chlapci a dievčatá) 25 000 a na stredných školách (mladí muži) 10 000.

V r. 1916, YMCA dokázala primäť mocnú National Collegiate Athletic Association (NCAA), aby uverejnila svoje pravidlá a sériu článkov, čo prispelo k rýchlemu rozmachu volejbalu medzi mladými študentmi stredných škôl. V r. 1918 sa počet hráčov v družstve znížil na šesť a v r. 1922 bol maximálny počet povolených dotykov lopty stanovený na tri.

Do začiatku tridsiatych rokov 20. storočia bol volejbal väčšinou hrou voľného času a rekreácie a existovalo iba pár medzinárodných aktivít a súťaží. V rôznych častiach sveta boli odlišné pravidlá hry, no národné majstrovstvá sa hrali v mnohých krajinách (napríklad vo východnej Európe, kde úroveň hry dosiahla pozoruhodný štandard). Volejbal sa tak stále viac stával súťažných športom s výsokým fyzickým a technickým výkonom.

Prevzaté z:

http://www.svf.sk/Default.aspx?CatID=394